Cestopis, ktorý sa číta ako film: krajina sa mení s každým kilometrom, lesy plné príbehov a mesto na rieke Uh vás privíta nielen lipovou alejou.
Keď sa cesta stane príbehom. Motor sa prebúdza k životu tichým zavrčaním. Za oknami auta sa Košice ešte len prebúdzajú – ranné svetlo sa odráža od kamenných veží Dómu svätej Alžbety a zdá sa, akoby niekto polial špičku gotickej veže tekutým zlatom. Po Hlavnej ulici kráčajú prví ľudia do práce, drobný klepot topánok sa mieša s tichom mesta. Väčšina kaviarní a obchodov má ešte zatvorené, no z jedného rohu sa už šíri vôňa čerstvo mletej kávy a pečiva. A vy, namiesto toho, aby ste sa stratili v rozbiehajúcom sa mestskom pulze, mierite na východ – k hranici, kde sa mení čas.
Za poslednými panelákmi sa mesto ticho rozplynie do polí. Zelené pásy ornej pôdy, zapustené medzi lesmi, sa vlnia, akoby chceli pohladiť každého, kto odchádza. Cesta sa spustí na diaľnicu, tachometer sa zhlboka nadýchne a až pri Bidovciach – dedine, kde sa končí diaľnica D1 – sa začína skutočný vidiek. Severne odtiaľ drieme Herliansky gejzír. Namiesto lávy tu zem chrlí vodu. Každých tridsaťšesť hodín vyšle k nebu dvadsaťdva metrov vysoký prúd, akoby pripomínal, že v hĺbkach pod nami stále žije pradávna sila.
Asfalt sa jemne dvíha a vchádzame do Slanských vrchov. Dargovský priesmyk nie je len dopravný uzol – je to kus histórie. Trojprúdová cesta vedie popri monumente padlým vojakom Červenej armády. Zlato na hviezde sa trbliece v slnku, ale kamenná podstava stále dýcha chladom decembra 1944, keď tu prebiehali ťažké boje. Vzduch je čistý, nasiaknutý vôňou ihličia a machu. Z okna auta vidieť staré lesné cesty, ktoré miznú v tieni stromov – cesty, čo majú svoju pamäť.
Za priesmykom sa krajina otvorí do šírky. Sečovce len preletíme – tiché mestečko, ktoré stáročiami vyrástlo na križovatke ciest východ–západ a juh–sever. O niekoľko kilometrov ďalej sa ponad jemné kopčeky začne rysovať metropola Zemplína – Michalovce. Tu sa cesta k Užhorodu stáča o deväťdesiat stupňov a míňa Zemplínsku šíravu – obrovské zrkadlo vody, v ktorom sa obloha mieša s odrazom kopcov. V lete tu znejú piesne z pláží, cinkot pohárov a vzdialený smiech.
Sobrance sú posledným mestom pred hranicou. Tiché ulice, kúpeľné budovy devätnásteho storočia a malé Múzeum gitár, kde visia nástroje hudobníkov z celého sveta. Za mestom sa cesta rozvetvuje – jedna vetva vedie priamo na Vyšné Nemecké, druhá cez kopce smerom k Ubli. My pokračujeme rovno a míňame Tibavu a Orechovú – dediny, kde sa vinič šplhá po starých pergolách a víno sa nalieva s hrdosťou. Sme na úpätí sopečného Vihorlatu, odkiaľ putujú fľaše do celej krajiny. Keby sme teraz vyleteli nad krajinu, juhozápadne – len šesťdesiat kilometrov vzdušnou čiarou – by sme videli svetovo známu oblasť Tokaj, rozprestierajúcu sa v Slovensku i Maďarsku.
Hraničný priechod je viac než len betón, závory a uniformy. Je to brána, kde sa mení jazyk, peniaze, mobilní operátori aj samotný rytmus dňa. Na slovenskej strane je všetko úhľadné, na ukrajinskej sa do vzduchu mieša energia – hlasy predajcov, zvuk starých motorov. V malých domčekoch pri ceste nájdete potraviny, kaviarne či zubárske ambulancie. Pre Slovákov je toto často „ďaleký východ“, pre Ukrajincov naopak brána na západ – symbol bohatstva a prosperity.
Za hranicou sa asfalt stáva rozprávačom. Väčšinou hladký, no miestami s výmoľmi, ktoré vás prinútia spomaliť pod 20 km/h. Len čo opustíte hraničnú kontrolu, cesta sa vyšplhá na kopec. Na jeho vrchole vás víta žlto-modrá ukrajinská zástava. Pre mnohých je to okamih radosti – pocit, že sú doma. Odtiaľto sa už len spustíte dole kopcom, voľnobehom, priamo do mesta.
Užhorod sa otvára ako kniha bez obálky – hneď od prvej strany vidno všetko. Cesta vedie pomedzi domy, obchody a parky, až prichádzame k historickému jadru. Peší most cez rieku Uh má na zábradliach stovky visiacich zámkov – niektoré nové a lesklé, iné hrdzavé a takmer zabudnuté. V uličkách centra vás čaká hra – mini-sošky škriatkov. Každá má svoj príbeh: jeden drží pohár piva, iný knihu, ďalší hudobný nástroj. Popri rieke sa tiahne najdlhšia lipová alej v Európe. Na jej začiatku stojí historická budova s fasádou, kde sa zachovali nápisy z čias Československa – „Reštaurácia“, „Teplé párky“. Nad mestom sa týči Užhorodský hrad – pevnosť, ktorá videla nájazdy, revolúcie aj pokojné storočia.
V Užhorode sa oplatí spomaliť a sadnúť si. Nie preto, že ste unavení, ale preto, aby ste ochutnali, čo toto mesto znamená na tanieri. Vôňa čerstvého borsču s kôprom, parené vareniky plnené zemiakmi či tvarohom, alebo jemné pelmene v maslovej omáčke. K tomu pohár miestneho vína alebo čiernej kávy, ktorá má silu viesť rozhovor až do noci. V lete si kávu či zmrzlinu kúpite v pohyblivých stánkoch, ktoré stoja takmer na každom rohu pri rieke.
Niekedy sa oplatí zvoliť inú cestu – či už kvôli dlhým čakaniam na hranici, alebo preto, že dávate prednosť lesom pred betónom. Severná trasa vedie dolinou popri železnici medzi Užhorodom a Veľkým Berezným a riekou Uh. Dediny sú malé, no každá má otvorené potraviny 24/7. Na svahoch sa objavujú rezorty a priamo z cesty vidno luxusný päťhviezdičkový komplex Verkhovyna. Ďalej cesta prechádza cez mestečko Perenčín. Nápisy na budovách ako „Kantína“ pripomínajú, že Zakarpatsko bolo kedysi súčasťou Československa. Koľajnice jednokoľajnej trate sa vinú popri ceste – spájajú tento kraj so zvyškom sveta už od 20. rokov 20. storočia. Ak vás zaujíma povojnová história, odporúčame film Toman (2018).
V Malom Bereznom odbočíme úzkou dolinou medzi kopcami. Tu je ticho, čerstvý vzduch a všade vôkol lesy. Je to úplne iný pocit než stáť v horúčave medzi betónom pri Užhorode. Proces je rovnaký – pasová a colná kontrola prebieha 24/7 – no atmosféra je priateľskejšia. A čo je unikátne, týmto priechodom môžete prejsť aj pešo. Na slovenskej strane nás víta Ubľa – malebná dedinka s motorestom. Miestni rozprávajú, že v 90. rokoch tu väčšina poznala niekoho, kto sa živil pašovaním. To pripomína opäť film Čiara (2017). Za Ubľou pokračuje cesta cez malebnú horskú krajinu – dedinka, les, ďalšia dedina, znovu les. V týchto horách sa skrývajú drevené kostolíky, z ktorých niektoré patria k skvostom UNESCO.
„Vyzerá to tu ako u nás doma.“ – kompliment klienta zo Švajčiarska, keď sa cesta stočila cez Vihorlat.
Oleg z Rivne letel do Prahy: odchod na obed, prázdna cesta, hladký prechod. V Košiciach si dal steak a pivo – spokojnosť.
Manželia z Austrálie chceli vidieť dom, kde kedysi žil ich dedo. Pre nich mala cesta viac než praktický význam – bola to cesta ku koreňom. … a tých príbehov je mnoho.
Ak máte čas, cesta sa nemusí končiť v Užhorode. Tokajská oblasť je rozprávka pre milovníkov vína – pivnice vytesané do skál, plavba po Bodrogu, dedina Tokaj na sútoku s Tisou. V Ruskom Bystrom stojí drevený kostolík z 18. storočia, zapísaný v UNESCO. V Berehove vás čakajú termálne kúpele – teplá voda z hĺbky viac než tisíc metrov, vonkajšie i vnútorné bazény. A Medzilaborce otvárajú bránu do sveta Andyho Warhola – múzeum, ktoré pripomína, že aj svetová ikona mala korene v malom východoslovenskom meste.
Na tejto trase rozhoduje čas – aj pozornosť. Čas, ktorý môžete stráviť v kolóne na hranici, alebo pri káve v Užhorode. Čas, ktorý vám umožní stihnúť let, lekára či podpis zmluvy. LUXI CrossBorder vám dá istotu – garantovaný príchod, sledovanie hranice v reálnom čase, komfortné vozidlo a vodiča, ktorý pozná túto cestu ako vlastnú dlaň.
Cesta z Košíc do Užhorodu je viac než presun. Je to príbeh krajiny, ktorá sa mení s každým kilometrom. Niekedy je to pohľad z mosta lásky v Užhorode, inokedy vôňa lesa v Dargove. Môže to byť pohár tokajského vína alebo tichý zvuk kolies na ceste domov. A možno aj vy zistíte, že medzi dvoma svetmi leží len jedno popoludnie a odhodlanie objaviť ho.
Pozrite si video, kde vás celou cestou prevediem osobne.